5. MÁJ 2011

Z denníka bežkyne - Ako som zvládla svoj prvý maratón

Vieročka

Mnohí z vás si za svoju športovú aktivitu zvolili pravidelné behanie. Ale kto z vás sa už zapojil do riadneho bežeckého maratónu? Prinášame vám exkluzívnu spoveď bežkyne Vierky, ktorá zdolala svoj prvý bežecký maratón.

Čo ma na maratón dokopalo

Každý človek si v živote potrebuje niečo dokázať. Niektorí v kariére – postup na lepšiu pozíciu. Iní si vyberú zdolanie vrcholu na najvyššej hore. Možno si to ani neuvedomujeme, ale dennodenne sa posúvame vpred, ďalej o kúsok, o krôčik. Rovnako aj ja. Keď ráno behávam, poviem si: „Dnes pobežím až po lampu“. A na druhý deň sa chcem prekonať, tak pobehnem ďalej a poviem si:“ Dnes to bude po most“.

Aj v práci to tak mám. Skúšam nové veci, nové systémy a mám potrebu sa stále vzdelávať. Vo voľnom čase sa niekedy nestíham čudovať, že ešte vládzem a chodím kade- tade po rôznych akciách. Napríklad, minule som bola pomáhať na ČSOB maratóne a tak veľmi som sa nechala uniesť atmosférou a kvalitou pretekov, že som si povedala, že tak aj ja chcem ísť.

A som v tom!

A tak som sa jedného dňa rozhodla, že naozaj pôjdem. Našla som si rozpis behov a bežeckých akcií na internete, našla si parťáčku, s ktorou sme sa prihlásili. Ona bola síce atletka, ale povedala, že so mnou pôjde – teda mojou rýchlosťou. SUPER! Vytešená som si pomaly predstavila vzdialenosť Devín – Bratislava Staré mesto a nejakým zázrakom radosť vystriedal rešpekt. A keďže som mala menej ako dva týždne na prípravu, tak som si povedala, že by som asi mala začať behávať ihneď. Keďže trasa z bodu A do bodu B je 11 750 m!!!!  

Príprava

Behávať som začala ráno pred prácou. Netvrdím, že sa mi vždy chcelo a dokonca ani to, že mi to vždy vyšlo. Ale tá predstava, že čo ma čaká, aký cieľ som si dala, ktorý určite zdolám, ma posúval vpred.

Postupne, pomaličky som prechádzala z rannej chôdze do behu. V porovnaní s predošlým dňom som sa snažila predĺžiť si trasu vždy o trošku. No nie vždy to vyšlo. Veď sme len ľudia. Niekedy prší, inokedy je v posteli taaaaaaaaak dobre. :) Ale vedela som, že to nemôžem podceniť. Príprava je ozaj dôležitá.

Mimo behu som chodila na aerobik a do sauny, aby som mala aspoň akú takú regeneráciu, lebo tá tiež zohráva dôležitú úlohu v celom procese. Termín behu sa zatiaľ neúprosne blížil. Oblečenie, ktoré mám najlepšie a najpohodlnejšie som si vopred oprala a nachystala. Predsa ma nemôže nič tlačiť, ani ťahať či odierať.

Čo sa týka stravy, tú som si nijako zvlášť nepripravovala, ani nemenila, aj keď viem, že to nie je na škodu :). Len som pridala špeciálne tyčinky s bio-organo-minerálnym komplexom a to deň pred behom, v deň behu a hneď po behu, pre istotu :). 

Veľký deň prichádza

A bolo tu ráno. Môj veľký deň D, na ktorý som s rešpektom čakala a tešila sa. Večer pred spaním som si povedala, že aj keď to celé neubehnem, tak aspoň do cieľa dokráčam. Ale určite to nevzdám!

Pod Devín sme prišli hodinku pred začatím pretekov. Ľudia tam už nejakí boli. Postupne sa kyvadlovou dopravou privážalo viac a viac športovcov. Atmosféra gradovala. Začali príhovory, vystúpenie mažoretiek a posledné cikanie...:)  

Keďže tam bolo tak veľa super bežcov, organizátori vytvorili štyri sektory podľa časov. Bolo to len také pomyslené rozdelenie, pretože bolo založené na pocite bežca. Každý sektor mal predpokladaný čas vbehu do cieľa, aby sme si navzájom nezavadzali a nebrzdili sa.

Každý z nás v svojom sektore bol pripravený, rozcvičený, rozbehaný a čakal na výstrel. Zrazu to prišlo.....výstrel! A hrrrrrrrr, tak ako sa všetci rozbehli, tak aj zastali a kráčali. Pretože zákruta na hlavnú cestu bola úzka, a my sme si museli počkať až sa dostaneme na rad :). Ale aj tak to bolo super! Toľko bežiacich ľudí, toľko energie! Perfektné!!!

A bežím....

Najskôr sme bežali okolo rodinných domčekov. Predstavte si, niektorí obyvatelia vyšli pred dom a povzbudzovali. Nikdy pred tým som veľmi nerozumela, ako také povzbudzovanie vplýva na športovcov. Ale poviem Vám, je to ako priliatie benzínu do auta. Potlesk a krik ma vedeli tak naštartovať, až som sa sama čudovala aká som bola zrazu „nabitá“ energiou. Pomaličky som si z nohy na nohu bežala, užívala som si ten slastný pocit povzbudenia a s úsmevom na tvári si uvedomovala to šťastie, aké mám. To, že môžem, že bežím a ....ani som nevedela, o čom všetkom sa dá rozmýšľať počas takého preteku. Môžem Vám povedať, že takýto filter ani najlepšia firma nevyrobí.

Výstavba rodinných domov skončila, míňali sme kameňolom, les...bežali sme stále po asfalte. Preto som si vymyslela, že ja pôjdem po krajnici a keď sa bude dať, tak pôjdem po tráve. A podarilo sa mi to. Počas behu som vnímala aj také prevýšenia, ktoré sú v bežnom dopravnom prostriedku zanedbateľné. Uvedomovala som si svoje telo, že musím uvoľňovať členky, pracovať rukami, aby mi nestuhli trapézy, podsadiť panvu, aby ma nebolel chrbát. Do kopčekov, lebo to neboli kopce, som skracovala krok. Snažila som sa pravidelne dýchať a hlavne som sa nedala ničím a nikým vyviesť zo svojho tempa.

Dobehnem?

Čakala som na tzv. krízu....čakala a čakala. Posledné štyri kilometre do cieľa som si uvedomila, že začínam predbiehať niektorých ľudí, ktorí to na začiatku prehnali a bežali prirýchlo na to, aby vydržali v tom tempe až do konca. Bol to super pocit. Konečne som niekoho predbehla.

Stále som nejakým zázrakom vládala, bola som v pohode. Na občerstvovacích staniciach ponúkali vodu v plastových pohároch. Super, konečne som si mohla dať hlt vody a bežať si ďalej. Čím sme boli bližšie k cieľu, tým pribúdalo ľudí, ktorí povzbudzovali, tlieskali alebo sa len mlčky prizerali.

A ja som sa pohrávala s myšlienkou na väčšiu rýchlosť, len som nevedela, že kedy už môžem a ako rýchlo, pretože cieľom bol predsa cieľ :). A zrazu sme boli pri Lafranconi, odkiaľ bol kúsok do cieľa. Silu a chuť som stále mala, preto som sa rozhodla, že hneď ako zbehnem z kopčeka – zrýchlim. Tá radosť, ktorá vo mne prúdila, energia, to bolo niečo!

Konečne dole a šup, idem na to! Natiahla som krok! Práca rúk pokračovala! Predbiehala som tých, ktorí si silu nešetrili! To bol pocit! Pod Novým mostom som ešte zrýchlila! Takmer šprint! Úžasné! Už som videla cieľ. Ľudí bolo toľko, že som myslela, že ma ani do cieľa nepustia! Sklonila som hlavu, vydala zo seba maximum, rýchlostné maximum a píp, som v cieli. To „Píp“, vydal čip, ktorý mali všetci na nohe, aby nepodvádzali!

Ach ten slastný pocit víťazstva :)

Ale ......a to je všetko?! TO už som v cieli? Sama som tomu nechcela veriť! Neuveriteľnéééé! Kríza, na ktorú som čakala neprišla. NO uznajte, zvládla som to! A dokonca lepšie ako som predpokladala.

Dosiahla som svoj cieľ! Ešte ma čakalo vyklusanie, poriadny strečing, tyčinka, odovzdanie čipu, prebratie občerstvenia. Ale to už boli maličkosti oproti tomu, čo som mala za sebou. 

Zvládla som to a som na seba hrdá!

....poznáte ten pocit?


DISKUSIA K ČLÁNKU (10)

Diskusia k článku - Z denníka bežkyne - Ako som zvládla svoj prvý maratón

Nový príspevok

Táto diskusia je otvorená len pre prihlásených užívateľov.

Vierocka
Vierocka
 30.5.2011 9:56

Liška - Eliška :)
treba chodiť pravidelne behávať, ale v takom tempe, aby si vedela počas neho rozprávať. A nezabudni dostatočne regenerovať a spávať, to je veľmi dôležité :)

 
Liška Eliška
Liška Eliška
 16.5.2011 14:07

Vierocka: Ciel mam, uz dlhsiu dobu. Potrebujem dat dole takych 7 kil a nedari sa mi smajlik - 2

 
Vierocka
Vierocka
 16.5.2011 12:19

Jasnééé, mám smajlik - 14..
Ide o to, aby si cielene trénovala. Máš svoj cieľ? Ak hej, tak aký???

 
Liška Eliška
Liška Eliška
 12.5.2011 13:42

Vierocka: Hej, presne tak som to myslela. Mas nejaku radu?

 
Vierocka
Vierocka
 12.5.2011 13:34

Ahoj Eliška,
ďakujem smajlik - 14....
Myslíš vytrvalosť v tom, že po nejakej dobe nevládzeš?

 
Liška Eliška
Liška Eliška
 12.5.2011 9:47

Klobuk dole Vierka! U mna je prave ta vytrvalost problemom. Mas na to nejaky recept?

 
Vierocka
Vierocka
 11.5.2011 6:35

smajlik - 16 ďakujem Katie

 
Katie de Chimp
Katie de Chimp
 9.5.2011 17:59

Vierka,..klobúk dole...smajlik - 6smajlik - 6smajlik - 6
Obdivujem takú vytrvalosť a sebadisciplínu...

 
Vierocka
Vierocka
 9.5.2011 13:07

ďakujem :) som rada, že sa článok páčil smajlik - 14

 
Zdravicko
Zdravicko
 8.5.2011 20:06

Behanie ma nikdy nechytilo, ale verim ze taky maraton nie je ziadna sranda. Bolo to zaujimave citat o pocitoch :)

 

 
Desiatujete každý deň?
Áno, desiata je dôležitá.
Ako kedy, teda podľa toho, či mám čas.
Nie, nikdy na to nemám čas.

Celkom hlasovalo: 856
Archív ankiet

Odber newsletterov
Tip pre redakciu
Poslať článok

Poslať článok môže len registrovaný užívateľ.